Blíži sa koniec a ja neviem, čo mám robiť

Kollby leží na mape

Ako už viete, Kollbýček trpí PKD – polycystickým ochorením obličiek. To spôsobuje, že jeho obličky pomaly vypovedajú funkciu. Škodlivé látky, ktoré by za normálnych okolnosti boli močom odvádzané z tela von sa v jeho obehu zhromažďujú a postupne ho zabíjajú.

Keďže ochorenie nie je vyliečiteľné a Kollbyho štádium je posledné, rozhodol som sa jeho liečbu zastaviť a nepodrobovať ho ďalším procedúram. Tie by len predlžovali jeho pobyt tu, ktorý vzhľadom na jeho fyzický a psychický stav bol len trápením. Čo s tým ale ďalej?

Jeho koniec sa nezadržateľne blíži. Začína zvracať, odmieta potravu. stále ale reaguje. Naďalej ma ráno budí, rád vyskočí do lona a pradie, kým ja pracujem doma na pc, keď otváram dvere, je prvý, kto ma tam čaká.
Je už teraz na konci svojej cesty? Mám ešte čakať?

Stále v sebe riešim, či sa s ním mám lúčiť, ďakovať mu za tých 7 rokov s ním strávených, alebo radšej nie, aby nemal pocit, že už to môže vzdať.
Mám pred ním plakať, alebo ho to zbytočne rozruší?

Kollby

U mačiek je prehnaná starostlivosť o ne a zvýšená pozornosť braná ako negatívum, tak sa snažím, aby sme žili všetci viac menej normálne. Mám ešte tri ďalšie micky a tie, ako sa zdá, vôbec neregistrujú, že niečo strašné sa deje a čoskoro to vyvrcholí.

Kollby bol vždy veľmi silný, odvážny, samostatný, divoký, plný energie. Teraz je drobný, vychudnutý na kosť, so smutným pohľadom, ale stále mi príde, že je tu. Takmer neje, pije málo a aj to z vane a ciká hlavne mimo toaletu. Už ide z neho len čistá voda.

Kollby

Denno denne sa budím v noci s tým, že čo keď je už neskoro a v noci „odišiel“. Na obed bežím domov, aby som sa ho pokúsil nakŕmiť a tŕpnem či ho nenájdem niekde bezhybne ležať. Po príchode z práce večer je to to isté. Stále sledujem kde je, či ešte dýcha. Je to neskutočná tragédia sa bezbranne a v podstate nečinne pozerať, ako bytosť pre vás tak dôležitá postupne odchádza z tohto sveta a vy neviete, čo s tým robiť.

Ja som veľmi organizačný a plánovací typ, na všetko mám tabuľky, plány, všetko si chystám dopredu a chcem byť vždy pripravený, ale na toto sa to aplikovať nedá. Zrazu ste vytrhnutí z bežného života a už nejde vrátiť sa späť do zabehnutých koľají.
Ale vy musíte, lebo práca nepočká a živí vás a súkromie by ju narúšať nemalo. Okrem toho mám doma ešte ostatných mačacích miláčikov, ktorí by zmenu pocítiť nemali, aby ich neovplyvnila.

Kollby

Keď som pripravoval štruktúru informácií, ktoré by som chcel zdielať na tomto webe s inými milovníkmi mačiek, tak som vytvoril aj kategóriu „kremácia a pohreb„. Vtedy ma ani len nenapadlo, ako skoro to budem potrebovať ja sám.

Aby som bol pripravený na všetko, oslovil som jediné krematórium domácich zvierat v mojich končinách a dostal stručný popis čo robiť, ako si to zorganizovať a samozrejme aj koľko to bude stáť. Samotná kremácia nie je veľmi nákladná, horšie je to s dovozom. Ak si ho zabezpečiť neviete svojpomocne, tak sa vám náklady neúnosne zvýšia. To je práve i môj problém.
Z predstavy, že Kollby skončí niekde v zemi mi je nevoľno a o kafilérii by som ani neuvažoval, to je naozaj neprijateľné. Náklady na prevoz , kremáciu a urnu s jej zaslaním sú však „silná káva“. S tým by ale chovateľ mal asi počítať, že?
Ale kto by na to myslel.

Kollby

Ak máte domáceho miláčika, musíte počítať so všetkým, tak by to asi malo byť. Ja som s ničím takýmto nepočítal. Blížiace sa sviatky budú teda pre mňa v znamení tejto tragickej situácie, ktorá zabráni tomu, aby prebehli „normálne“. Pre mňa bude najkrajšie ak sa ich Kollbýček dožije. Čisto zo sebeckých dôvodov. Nerád by som si každý rok pripomínal, že nás navždy opustil tesne pred sviatkami. Na druhú stranu by som si prial, aby radšej odišiel, hoc aj hneď, než aby sa trápil. To by som nevydržal a on by mi to aj tak nepovedal.

Miestny veterinár odporúča, že ak prestane žrať a bude zvracať, tak bude najlepšie ho objednať na eutanáziu, aby sa zvieratko zbytočne netrápilo. Neviem si predstaviť ako tam volám a objednávam tento úkon, následne ho naposledy balím do prepravky a beriem na to miesto, kde to nemá rád, aby mu pomohli odísť z tohto sveta, kde jeho životná púť navždy končí. Je to hrozné…..bolí to…ale nevyhnutné.

Môj milovaný Kollbýček, najstarší člen mačacej rodiny, s ktorým sme toho toľko prežili ma opúšťa.
A ja ho nechávam ísť…
Mám pocit, že prichádzam o svoje dieťa.

You can leave a response, or trackback from your own site.

6 komentárov to “Blíži sa koniec a ja neviem, čo mám robiť”

  1. Martina píše:

    Milý Kajo,
    Vašu stránku sledujem už dlhšie a vždy som na nej našla veľa zaujímavých a pre chovateľov mačiek dôležitých informácií. Ja sama chovám štyri mačky, teda tri slečny a najmladšieho kocúra. Aj keď som Vám nikdy nepísala, náš prístup k mačičkám sa mi zdal veľmi podobný, dokonca dve z mojich mačičiek sa volajú rovnako ako Vaše – čierna Lola a biela – moja je perzská – Bella. Odkedy som sa dozvedela o Kollbyho problémoch, Vašu stránku sledujem nozaj každý deň. V prvom rade by som Vám chcela povedať, že obdivujem Vašu vnútornú silu a úprimnosť, s ktorou opisujete Kollbyho stav. Sama som takúto situáciu nezažila, ale poznám bolesť zo straty zvieratka, naposledy sa to stalo minulého roku, keď nám vonkajšieho kocúrika zrazilo auto. V takomto prípade je to hrozný šok, ale neostáva Vám nič iné len sa so situáciou vyrovnať. Vaša situácia je iná a ťažko poradiť. Riešite problém, či už je čas ukončiť Kollbyho trápenie, alebo byť ešte s ním. Myslím si, že svojho kocúrika poznáte natoľko, aby ste vedeli podľa jeho správania posúdiť, že už ďalej nevládze a to Vám podľa môjho názoru dá silu, aby ste zariadili všetko potrebné. V takomto prípade by som oslovila veterinára a požiadala ho, aby Kollbyho uspal u Vás doma, aby bol tam, kde to má rád a neprežíval stres z prevozu a veteriny, myslím že Vám radi vyjdu v ústrety. Čo sa týka kremácie, samozrejme nepoznám Vašu situáciu, ale pre pokoj Vašej duše by som nepozerala na peniaze, urobila by som všetko tak ako som chcela, aby som neskôr neľutovala. Venujte Kollbýčkovi všetok čas, ktorý môžete, podľa toho čo ste napísali, má ešte chuť žiť, budí Vás a čaká na Vás, takže sa ešte stále na niečo teší. Želám Vám obidvom veľa sily a Kollbýčkovi ešte čo najviac pekných dní.

  2. Meggie píše:

    zavidim Vam mieru Vasej citlivosti, Kajo, aj ked teraz je to skor na skodu …….. . Uz prve spravy o Kollbyho zdravotnom stave boli pre mna sokom, viem, aky ste boli rad, ked Vam tak pekne schudol. Aspon tak, ako vieme, urcite viaceri s Vami zdielame Vas smutok a posielame „silu“ na dialku. Co najmenej bolestivy odchodch Kollbymu a Vam čo najviac odvahy pomoct mu tak a vtedy, ako bude treba.

  3. admin píše:

    Ďakujem, ak ide o moje mačky som asi až príliš citlivý, lebo ich naozaj vnímam ako rodinu a deti a to sa proste prekusnúť nedá. Musím sa s tým však zmieriť, lebo nič iné mi aj tak nezostáva, ale ľahké to rozhodne nie je.

    • magdalena píše:

      Kajo vidim ze informacie ktore citam ja teraz su uz minulostou a su to presne 2 roky co vas vas kocurik kolby opustal. viem co ste citili a viem ze spomienka na tie dni vas stale boli aj po 2 rokoch. mne totiz odisiel kocurik vo veku 13 rokov na postvakcinacny sarkom po operacii ktoru sme mu vybavili ako poslednu sancu, pravo na zivot. o operacii nam volal lekar ze vecer si mozeme prist vyzdvihnut sindusku (volali sme kocurika sinda lebo ked sme ho nasli bol taky drobucky ze ani zverolekar nevedel urcit pohlavie a o par dni sme mu uz nechceli menit meno…)a o hodinku neskor volal ze nahle skolaboval a naprik intubacii sa nedalo nic robit, vraj mal metastazy vsaade aj na plucach ktore ako prve zacali kolabovat po operacii nadoru… bolo to 19.7. 2007 a dodnes to velmi boli a ked lezim vecer na balkone a hladim na hviezdy tak viem ze tam na nietktorej z tych hviezd je moja sinduska stastna a dava na nas pozor, aj na nase dalsie macacie zverenkyne. sinduska mala 14 rokov a bola asi 2-3 roky uplne hlucha aj to nevieme preco ohluchla…ako 13 rocna aj s dalsou macacou kamaratkou shivou a so mnou sme sa prestahovali za ocean lebo sme sa rozhodli zit svoj dalsi zivot v kanade. sindusku to stalo zivot. vedela som ze nesmie byt ockovana, pretoze uz dva roky predtym mala postvakcinacny sarkom v mieste vpichu vakciny ale vtedy bol zapuzdreny a dal sa uplne vybrat no lekari v trnave mi posepkali aby som ho uz nikdy nedala ockovat. zial pred odchodom do kanady sme nemali inu moznost a prave v trnave nas pripravovali na cestu za ocean a zacipovali a zaockovali moje macky. sinduske sa uz o 2 tyzdne zacala tvorit uzlinka na mieste vpichu. zial, tentokrat sa nazapuzdrila a uchytila sa o chrbticu a rastla expresne rychlo. v toronte vsak bola velmi stastna, rada chodievala aj na dvor a velmi rada sa vozila v aute a sledovala velkomesto. zila tu presne 7 mesiacov. tu nemusime nic vybavovat, lekar bol velmi citlivy, a naozaj ho velmi mrzelo ze vsetko dopadlo takto ako dopadlo. po prichode do kanady ked sme ho prvy krat kontaktovali koli sindinmu rastucemu nadoru nam povedal ze operacia bude stat okolo 6 tisic dolarov a neruci za nic, kedze nador je uchyteny okolo chrbtice co znamena ze operacia sa moze podarit a kocurik prezije ale bude paralyzovany alebo ak bude mat velke stastie kedze bude operovat na univerzitnej klinike tak chrbticu mozno neposkodia ale nador moze metastazovat a objavit sa o mesiac na dalsich miestach… tak sme sa rozhodli nezasahovat a nechat vsetko tak. on nam navrhoval eutanaziu. my sme vsak odmietli rozhodnut o jej konci a tak sme nechali vsetko plynut prirodzene. a veru. uzili sme si s nou este kopec srandy a ona bola vesela a napriek tomu ze nador zil z nej a parazitoval z jej svalstva a on chudla, bola plna energie. bola velmi mudra… ked mala nador vecsi ako svoju hlavu zobrala som ju opat za lekarom a poziadala som ho o operaciu. povedala som mu ze zaplatim kolko bude ytat iba nech ju zbavi toho tazkeho nadoru medzi lopatkami za krkom.vtedy nam povedal, ze v zivote taky obrovsky nador u macky nevidel a ze sa bude snazit jej pomoct a hned povedal ze bez naroku na odmenu. ze uhradime iba naklady na pharma material, pretoze sam je velmi velmi zvedavy uz aj z toho dovodu mu chce pomoct, ze je taky energicky stale, ze sam neveri vlastnym ociam. ona este aj z tym batohom za hlavou vedela vyskocit na vysoku chladnicku s mraznickou rano pred operaciou aby si otvorila z hora chladnicku a nieco z nej pod zub vylovila, kedze od predoslej vecere nic koli planovanej operacii papat nedostala…hahaha. zial, dopadlo to tak ako pisem na zaciatku ale upokojovalo ma vedomie ze to asi bolo najlepsie pre nu aj pre nas, kedze by sa mozno bola iba trapila s metastazami na dalsich organoch… takto sa v podstate takmer netrapila a verim ze dava na nas pozor. este k tomu pristupu lekara. ked sme prisli na jeho telefonat ze zial je po vsetkom tak nam po prichode venoval vela casu, vsetko nam vysvetlil ako prebiehala operacia, spytal sa ci chceme vidiet nador ktory vybral (ano chcela som vidiet, bolo to biele maso vo velkosti mojich dvoch dlani…). potom sa ma opytal ci chcem byt s nou … ano chcela som tak ma zaviedol do miestnosti v ktorej sindy lezal prikryty, odkryl mi ju a nechal nas samych. dvere zatvoril, nech sa viem rozlucit. podakovala som sa sinde za vsetky krasne zazitky ktore sme s nou ja aj moje deti prezili, v podstate ona mi vychovala deti lebo kym som ja bola v praci moje deti mali spolocnost s ktorou sa nenudili…. ked boli deti chore, bol to sindy, kto pri nich prelezal cely cas…. oblizoval im tvar aj ruky…. ked sa moj kedysi 14 rocny syn „hral“ s vybusninou ktora mu nastastie iba spalila ruku, bol to sindy, kto mu ruku olizoval a za tyzden chirurg nechcel verit ze sa synovi tak krasne zahojila ruka…dnes zijem stale v kanadskom toronte, shiva ktora sme docestovala so sindy ma momentalne 12 rokov a ma kandaskych macacich priatelov 15 rocneho Miska a 16 rocnu Maxi a vsetci su vo vynikajucej kondicii a dufam ze este dlho budu…Kajo, daj vediet, ako sa mas, ako to dopadlo vtedy na vianoce 2012 a ako sa dari tvojim dalsim macacim kamaratom. zelam prijemne vianoce 2014. magdalena

  4. admin Kajo píše:

    Ahoj,

    ďakujem za príbeh. Je jasné že každý, kto príde o niečo, čo miluje, tak cíti bolesť a prázdnotu. To je kolobeh života. Koľko sme milovali, toľko potom trpíme.
    Zajtra to budú dva roky, čo som Kollbyho pochoval a nejako to rozoberať viac už ani nechcem. Všetko som spisal a visí to tu na webe.
    Chýbať bude navždy!

Zanechaj reakciu